Romantický zámok plný tajomných príbehov.
Bojnický zámok
História
1113
Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o pravdepodobnej existencii hradu v Bojniciach je z roku 1113 v druhej Zoborskej listine, kde sa spomínajú „bojnickí podhradčania“. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa na mieste staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Hont-Poznanovcov.
1321
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali v držbe hradu viaceré šľachtické rody – Gilethovci, Jelšavskí, Noffryovci.
V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa však hradu napokon zmocnili Zápoľskí a vlastnili ho až do roku 1527.
1527
V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.
1645
Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. Bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu. V roku 1645 dostali Pálfiovci Bojnický hrad za 200 000 zlatých do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.
1889
Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ – gróf Ján Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru.
Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 – 1910).
Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 – 1926.
1950
V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu.
Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.
Travertínová jaskyňa
Súčasťou Bojnického zámku je aj prírodná travertínová jaskyňa s priemerom 22 m a výškou 6 m. Nachádza sa 26 metrov pod úrovňou 4. nádvoria. Jaskyňa vznikla účinkom atmosférických zrážok vody, ktorá sem vtekala kráterom a vonkajšími puklinami do stredu travertínovej kopy. Voda travertín rozrušovala a odplavovala. Vytvorila tak terajší kruhový priestor jaskyne s výzdobou na stenách.
V jaskyni sa nachádzajú dve jazierka, ktoré sú pravdepodobne spojené s inými v ďalších podzemných priestoroch, na ktoré je táto travertínová kopa bohatá.
Obyvatelia hradu určite dávno vedeli o existencii jaskyne, ktorá im slúžila ako úkryt a zároveň zásobáreň vody. Znovu ju však objavili až v roku 1888, keď počas poslednej prestavby čistili a opravovali hradnú studňu. Jaskyňa bola verejnosti sprístupnená prvýkrát v roku 1967.
Zámocký park
Okolo Bojnického zámku je sadený prírodno-krajinársky park. Pôvodne malo ísť o romantický park s rôznymi atrakciami, kvázi zrúcaninami a pod. Ako každý takýto park nekončil múrom, ale sa voľne „rozplýval“ formou alejí do priľahlej krajiny a medzi priľahlé domy.
Prvé dochované záznamy o záhradníkoch na Bojnickom zámku, resp. v parku okolo neho sú z r. 1910. V súčasnom období sa v charakterovom parku nachádza viacero vzácnych a zaujímavých stromov.
Lipa kráľa Mateja
Podľa povesti zasadil túto lipu Matúš Čák Trenčiansky v roku, keď zomrel posledný kráľ z rodu Arpádovcov, Ondrej III., teda roku 1301. Lipa vyrástla v prekrásny majestátny strom. V čase svojho vrcholu mala jej koruna priemer približne 36 metrov, hlavné konáre siahali do výšky 28 metrov a obvod kmeňa bol 12 metrov. Kráľ Matej Korvín (1458 – 1490), o ktorom sa verí, že sa rád zdržiaval v Bojniciach, vraj pod ňou usporadúval veľké hostiny a zhromaždenia. O jeho domnelom vzťahu k lipe svedčia aj údajné kráľovské listiny datované vraj „Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus“ – Pod našimi milými bojnickými lipami. Vďaka tomuto sa stala známou ako Lipa kráľa Mateja.
Krásny strom mali v úcte nielen obyvatelia Bojníc a zámku, ale dokonca aj nepriatelia. Neúprosný čas plynul nad lipou a búrky a vetry poškodili jej najväčšie časti. Začiatkom päťdesiatych rokov pracovníci Múzea v Bojniciach konštatovali, že strom rýchlo chátra. Prvé záznamy o ošetrení lipy pracovníkmi múzea sú z roku 1952. Roku 1969 bola lipa štátnou ochranou prírody vyhlásená za chránený prírodný výtvor.
Ginkgo biloba (Ginko dvojlaločné)
Ginko dvojlaločné je opadavým stromovitým dvojdomým nahosemenným stromom pochádzajúcim pravdepodobne z juhovýchodnej Číny. Napriek tomu, že má stredne veľké listy, nepatrí medzi listnaté stromy. Neprináleží síce do užšie chápanej skupiny ihličnanov (trieda Pinopsida), ale spolu s touto triedou je zaraďovaný do širšie chápanej skupiny ihličnatých drevín (podkmeň Pinophytina). V druhohorách bol rozšírený po celej severnej pologuli. Dnes existuje len jeden zástupca rodu Ginkgo.
Do Európy bol zavedený r. 1727. Je to liečivá rastlina, ktorá rozširuje lumen vlásočníc a tým spôsobuje lepšie prekrvenie mozgu, končatín a pod. Strom dorastá do výšky 30 – 40 m. Ginko má silnú regeneračnú schopnosť a dokáže obnoviť rast aj z veľmi hrubých konárov. Je to jediný strom, ktorý vydržal atómové bombardovanie v Nagasaki.
