Zbierkotvorná a expozičná činnosť patrí k základným úlohám múzea. Nemenej dôležitou je však aj údržba. Aby si mohli návštevníci nerušene prezerať vystavené exponáty alebo zúčastniť sa na podujatiach organizovaných múzeom, musia múzejníci vynaložiť množstvo úsilia. Od stavebných zásahov, vymaľovania stien, osvetlenia, elektroinštalácie, požiarnej a bezpečnostnej signalizácie až po poriadok. No tieto práce sú v múzeu viac-menej neviditeľné a návštevník – ak je spokojný – ich ani nevníma. Ale nie sú samozrejmé. O poriadok v Bojnickom zámku sa stará niekoľko upratovačiek. Žiaľ, čím ďalej, je ich na túto náročnú prácu menej. Áno, moderná technika neporovnateľne uľahčuje prácu pri čistení rozľahlých a členitých priestorov zámku. No plné vedro vody do Stredného hradu sa samo neodnesie, prach sa neutrie a živé ruky a ohnutý chrbát sú každodennou nevyhnutnosťou. Zaslúžia si našu pozornosť a vďaku. Ale nie o tom sme chceli hovoriť.
Expozícia v Orientálnom salóne
Slovenské národné múzeum – Múzeum Bojnice si vlani pripomenulo 75. výročie svojho vzniku (1950) a v tomto roku to bude 75. výročie od otvorenia prvej modernej muzeálnej expozície (1951). Prehliadková trasa v Bojnickom zámku sa za obdobie 75 rokov zmenila iba málo. Začína v objekte Grófskeho bytu, pokračuje Stredným hradom, zostupuje do hrobky a od roku 1967 končí v unikátnej prírodnej travertínovej jaskyni. Prechod rôznymi povrchmi podlahy a najmä v rôznych poveternostných podmienkach so sebou prináša množstvo nečistoty. Ako tomuto problému čeliť?
Od vzniku múzea v roku 1950 a vlastne už od otvorenia prvej expozície v Bojnickom zámku ešte za života grófa Jána Pálfiho (Pálffy) v roku 1907, prechádzali návštevníci po podlahách z kamennej dlažby, liateho betónu, keramických tvárnic, drevených dosák, parkiet a výnimočne po kobercoch. Už v 40. rokoch 20. storočia kancelárie, súkromné i expozičné priestory zámku čistili upratovačky. Boli to väčšinou ženy alebo slobodné dievčatá z Bojníc a blízkeho okolia. Práca upratovačky bola vtedy veľmi náročná, no pracovných príležitostí pre ženy nebolo veľa. A pravidelný či sezónny príjem bol vítaný i žiadúci. Po vzniku bojnického múzea boli v stave zamestnancov dve stále upratovačky a na sezónu, kedy sa počet návštevníkov násobne zvyšoval, boli zamestnávané aj sezónne upratovačky. Na dobovej fotografii vidíme trojicu dievčat ručne čistiacich podlahu v jednej z miestností expozície.
Trojica upratovačiek v expozícii geológie
(50. roky 20. storočia)
Zmena nastala v roku 1963. Vtedy už návštevnosť bojnického múzea za rok, vlastne za šesť mesiacov (od 1. apríla do 30. septembra, v ostatnom období iba na požiadanie pre organizované skupiny) vysoko presahovala 200.000 osôb. Adekvátna tomu bola aj starostlivosť o udržiavanie čistoty expozícií. Vedenie múzea sa preto rozhodlo. „Bežná údržba sa prevádza vlastnými silami podľa možností v poriadku. V porovnaní s uplynulými rokmi nastalo v čistote značné zlepšenie tým, že sme zaviedli do priestorov múzea a hradu používanie papúč – návlačiek na topánky, čím značne pomôžeme ochrane vnútorných priestorov a podláh.“
Papuče alebo návleky boli kúskom pevnej plstenej podložky s textilnou obrubou ukončenou gumičkou. Návštevník pri vstupe do expozície si z veľkého prúteného koša vybral pár návlekov, navliekol si ich na svoju obuv a takto prechádzal celou prehliadkou. Na konci ich zvliekol, vložil jeden do druhého alebo iba tak odhodil do iného prúteného koša. O papuče sa starala sezónna pracovníčka – papučiarka. Papuče – návleky vyprášila, v prípade potreby dala oprať, vysušiť, roztrhnuté zašila, spárovala a pripravila na ďalšie používanie. Často sa stalo, že návštevníci nenašli rovnaké návleky a tak mali na nohách veselé rôznofarebné kombinácie.
Pár originálnych papúč – návlekov
Bojnický zámok ako sídlo múzea je už dlhé desaťročia na špici návštevnosti pamiatkových objektov na celom Slovensku. V období rokov 1963 – 1989 si expozície múzea prezrelo 6.824.885 evidovaných návštevníkov. Časy sa menili, pomery i zameranie múzea tiež. No k údržbe zámku a jeho priestorov neustále patrila aj starostlivosť o papuče. Až po revolúcii v roku 1989, keď nastali zmeny v celej spoločnosti, došlo aj na ne. Bývalý dlhoročný riaditeľ bojnického múzea v svojich memoároch na to spomínal: „Po nežnej revolúcii som rozhodol o takzvanom „papučovom puči“. Išlo o odstránenie zaprášených návlekov na obuv návštevníkov zámku a ich nahradenie modernou technikou na upratovanie.“ Do expozície boli zakúpené koberce, podľa vtedajšieho obchodného sortimentu. Tie mali však rôznu kvalitu, na frekventovaných trasách ich návštevníci rýchlo zodrali. Koberec položený na šmykľavej leštenej podlahe (dlažba, parkety) sa točil, konce odstávali alebo sa vytáčali a mohli spôsobiť úraz návštevníkom alebo múzejníkom. Preto boli koberce k podlahe prilepené obojstrannou alebo špeciálnou kobercovou lepiacou páskou.
Koberec pred vstupom do Huňadyho sály
Zabezpečovanie čo najkvalitnejších služieb pre návštevníkov bolo v bojnickom múzeu vždy prioritou. Preto v nedávnej minulosti boli na prehliadkovú trasu po celom múzeu inštalované jednotné koberce, s pevnou tkanou väzbou, slovenskej výroby. Tkáči priamo na mieste zarezávali v kobercoch rôzne uhly okolo stien, zárubní, prahov, okraje pevne obšili. Koberce sú vkusné, bezpečné a ľahko sa udržiavajú. A spoľahlivo slúžia dodnes. Aj takáto je história Bojnického zámku.
Autor: Erik Kližan, SNM – Múzeum Bojnice
Zdroj:
Archív Slovenského národného múzea, pobočka v Múzeum Bojnice, fond: Múzeum Bojnice, 1963, Vyhodnotenie plnenia plánu činnosti.
Dokumentácia SNM-MBo: Návštevnosť za roky 1907 – 2025.
Papco, Ján: Múzejník(?) s vlastnou hlavou. Spomienky, myšlienky. Bojnice : SNM, 2020, s. 36. ISBN 978-80-8060-476-9
Fotografie: Fotodokumentácia SNM – Múzeum Bojnice, autor.
Zaujíma vás dianie na Bojnickom zámku a radi by ste nahliadli do zákulisia každodenného života v múzeu? Pre viac zaujímavých článkov klikajte na náš blog.
Vždy čerstvé informácie z múzea nájdete denne aj na Facebooku.
