Fond Knižnice Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice tvorí viac ako 11 tisíc kníh. Zameranie knižnice vychádza z poslania múzea, a tým sú dejiny umenia a dejiny všeobecne. Knihy sa do knižnice dostávali rôznym spôsobom, väčšinou nákupom. No prichádzali aj zvozom z rôznych kaštieľov a kláštorov, darovaním alebo ako pozostalosť. Teraz si predstavíme nevšedný osud ďalšej zaujímavej knihy.
Autor: Werbőcz, Stephano & c.
Názov: Corpus Juris Hungarici, Seu Decretum Generale, Inclyti Regni Hungariae, Partiumque Eidem Annexarum, In Tres Tomos Distinctum: Nunc denuó Recusum, Omnibúsque Novellis, Articulis, quae in Prioribus Editionibus deerant, adauctum. Tomus Primus, Continens Opus Tripartitum, Juris Consuetudinarii Ejusdem Regni. Avthore, Stephano de Werböcz, & c.
Vydal: Joannes Andreas Hoermann (Typis Academia), Tyrnaviae, 1696, s. 1336 s.
Štefan Werbőci (asi 1458 – 1541), bol kráľovským personálom, krajinským sudcom a krátko aj uhorským palatínom. Právo študoval na univerzite v Krakove a zrejme aj na Academii Istropolitana v Bratislave. Stal sa jedným z najlepších znalcov uhorského práva a stúpencom presadzovania domácich – uhorských záležitostí. Viacero rokov pôsobil v službách kráľovských súdov (archivár, notár, protonotár), rozhodoval v najkomplikovanejších súdnych sporoch. Okolo roku 1504 ho panovník poveril vypracovaním právnej knihy, akéhosi súpisu dovtedy platnej legislatívy – dekrétov a nariadení uhorských kráľov. Tá sa stala jeho životným dielom. Vzápätí sa stal vysokým kráľovským úradníkom – personálom (1516), krajinským pokladníkom (1521) a napokon palatínom (1525). Svojím nekompromisným presadzovaním práva si po bitke pri Moháči medzi uhorskou šľachtou narobil nepriateľov a z funkcie palatína bol odvolaný. Neskôr sa opäť dostal do priazne kráľa Jána Zápoľského, ktorý ho vymenoval za kráľovského kancelára. V mene kráľa viackrát rokoval s osmanským sultánom. Ten si vážil jeho profesionálne i ľudské kvality a vymenoval ho za najvyššieho sudcu osmanského Uhorska. V tejto funkcii a vo všeobecnej vážnosti aj dožil svoj život.
Životným, a dá sa povedať, že nesmrteľným dielom Štefana Werbőciho sa stalo Tripartitum (1514). Išlo o súpis platných krajinských obyčajov a práva, ktoré sa používalo na súdnych pojednávaniach, „aby sa v budúcnosti súdilo len podľa spísaných a schválených obyčají“. Poverenie na jeho spracovanie dostal priamo od kráľa Vladislava II. Na svojom diele pracoval viac ako jedno desaťročie. Pracoval sám. Množstvo právnej legislatívy, ktoré pochádzalo ešte aj z čias prvých uhorských panovníkov, ich platnosť, zmeny a zrušenia, týmto všetkým musel prejsť. Výsledkom bola práca, ktorá svojho tvorcu prežila o viac ako 400 rokov. Veď na území súdobého Uhorska (a aj na území Slovenska) Tripartitum platilo v rokoch 1517 – 1950. Stalo sa tak svetovým unikátom – zbierkou stredovekých obyčají, ktoré veľmi dlho neboli v rozpore s modernými právnymi predpismi. Tripartitum uznávala súdna prax, neskôr aj zákony a právna veda, ktoré sa odvolávali na jeho ustanovenia.
Od roku 1628 sa Tripartitum stalo súčasťou Corpus Iuris Hungarici, súdobej uhorskej zbierky zákonov a nariadení. Bolo v praxi mimoriadne často používané, keďže išlo o jedinú právnu knihu, ktorá podávala výklad ustanovení uhorského právneho poriadku. O jej obľúbenosti hovorí skutočnosť, že sa dočkala až 45 vydaní, vždy aktualizovaných o nové zákony a nariadenia. Vydanie z roku 1696 bolo spracované podľa vzoru vydania z roku 1628. Uvádza zákonné články prijaté do roku 1687. Až do roku 1868 bolo na území celého Uhorska najčastejšie používaným vydaním. Toto vydanie vyšlo v roku 1696 v Trnave. Spolu na 1336 stranách, v troch zviazaných dieloch, knihu vytlačila trnavská jezuitská tlačiareň.
Pozrime sa však trochu bližšie na samotné vydanie. Knihu z roku 1696 vyhotovil trnavský tlačiarenský majster Ján Ondrej Hörmann (Joannes Andreas Hoermann). Akademická tlačiareň v Trnave existovala v rokoch 1640 – 1777. Pokračovala v práci ešte staršej arcibiskupskej tlačiarne. Patrila k najvýznamnejším zariadeniam svojho druhu v Uhorsku. Za roky svojej existencie z nej vyšlo okolo 5000 tlačených titulov. Miestnu univerzitu i tlačiareň, ktorá existovala popri nej, spravovali jezuiti. Záležalo im na kvalite produkcie, preto do tlačiarne hľadali najlepších odborníkov. V dejinách tlačiarne sa ich vystriedalo 26. Tlačiareň okrem strojmajstrov a sadzačov mala aj vlastnú písmolejáreň, knihárstvo na viazanie kníh i vlastné papierne v Dechticiach a Kláštore pod Znievom. Do knihy z roku 1696 však použili iný papier. Dozvedáme sa o tom z priesvitiek (vodoznaku), ktoré sa nachádzajú na ručne vyrábanom papieri. Z nich vieme identifikovať, že papier pochádza z papierne v Spišskej Teplici. Tá bola najstaršou papierňou na Spiši. V rokoch 1669 – 1697 ju vlastnil Benedikt Matavovský (po odkúpení papierne jezuitami v roku 1697 v nej pracoval až do smrti v roku 1716 ako majster). Jeho papier mal výbornú kvalitu a dodával ho aj na cisársky dvor. Papier z jeho produkcie bol značený rôznymi priesvitkami. Corpus Iuris Hungarici z roku 1696 obsahuje dve. Prvá (väčšia) zobrazuje erb mesta Levoče. To preto, že do roku 1697 bola Spišská Teplica v zálohu mesta Levoče. Majster Matavovský do spodnej časti značky zakomponoval svoje iniciály „BM“. Druhá (menšia) značka obsahuje iniciály „BM“ so štylizovaným krížom v barokovom štíte.
O knihe Corpus Iuris Hungarici z roku 1696 podľa rukopisného exlibrisu vieme, že v roku 1809 si ju za štyri zlaté zakúpil známy levočský mešťan, šľachtic a podnikateľ Andrej Probstner (1758 – 1833). Kto ju vlastnil pred ním a po ňom, nevieme. Do knižnice Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice sa dostala kúpou za 50 korún od neznámej osoby. Do prírastkového zoznamu knižnice bola zapísaná 1. novembra 1967. A nachádza sa v nej dodnes.
Zdroje:
Štenpien, Erik: Tripartitum. Bratislava, 2008, s. 6 – 20. EAN: 9788089363247
Decker, Viliam: Dejiny ručnej výroby papiera na Slovensku. Martin, 1982, s. 35.
Autor: Erik Kližan, knihovník, SNM-Múzeum Bojnice
