Od čias stredoveku patrila funkcia hradného kastelána k dôležitým a váženým. Kastelán v čase neprítomnosti majiteľa hradu a v jeho mene spravoval a zabezpečoval fungovanie samotnej stavby i jej hospodárskeho zázemia, riadil ostatných zamestnancov, dokonca mal vojenskú úlohu obrany panského sídla. Postupom času však úloha kastelánov upadala. Stali sa z nich akýsi domovníci alebo kľučiari či vrátnici šľachtických sídiel. Hrad v Bojniciach nebol výnimkou. Jeho majitelia ešte v 16. až 18. storočí poverovali funkciou kastelána príslušníkov nižších šľachtických rodov, s organizačnými a riadiacimi schopnosťami, ktorí požívali ich dôveru. V poslednom období existencie hradného panstva sa kastelánmi stávali i nešľachtici. Podmienka dôvery však bola vždy nevyhnutná.
Starnúci posledný šľachtický majiteľ bojnického hradu a panstva, gróf Ján Pálfi (1829 – 1908), neustále úzkostlivo dbal na výber svojich zamestnancov. Vyberal z okruhu svojich verných alebo si nechal poradiť. Keď v roku 1906 opäť hľadal vhodného adepta na miesto kastelána, poradil mu gróf Ondrej (Ándor) Pálffy (1873 – 1947), ktorého si vybral za testamentárneho dediča Bojníc. A možno to už nechal priamo na neho. Ondrej Pálffy vybral z okruhu svojich známych. S Jozefom Kadvanom (1883 – 1958), rodákom zo Šale, sa poznal z čias svojej vojenskej služby. Jozef Kadvan sa stal kastelánom bojnického zámku v roku 1907.
Nádvorie bojnického zámku v 20. rokoch 20. storočia
Jozef Kadvan na rodinnej fotografii pred odchodom na front (1914)
Úlohou kastelána bola bezpečnosť a dozor nad zámkom a zámockým zariadením. Mal udržiavať v čistote všetky nádvoria zámku, vstupné priestory, historizujúcu fontánu pri vstupe, upratovať kancelárie zamestnancov a odnášať a prinášať poštové zásielky. Vydával tiež krmivo pre ustajnené kone a dohliadal, aby kočiši krmivo koňom naozaj dali. Všetky chyby, poškodenia a možné ohrozenia majetku mal ihneď hlásiť správcovi veľkostatku, ktorý kastelánovi vydával príkazy, jeho prácu kontroloval.
Kastelán Jozef Kadvan mal zmluvou dohodnutú aj odmenu. Po jednoročnej skúšobnej dobe poberal mesačný plat vo výške vtedajších 90 korún. Okrem toho dostal mesačný paušál 2 koruny a 60 halierov za osvetľovanie vstupu pred bránou do zámku. Svetlo malo svietiť každý deň od súmraku až do 22. hodiny. Túto jeho úlohu správca kontroloval. Naturálnym príjmom bolo šesť siah dubového palivového dreva II. triedy na kúrenie v byte. Kastelán bol ubytovaný vo vstupnej veži, v priestoroch priamo nad vstupom do zámku. Pre vlastnú potrebu mohol využívať malú záhradku za hradným múrom v blízkosti fontány. V pracovnej zmluve mal dohodnuté aj oblečenie. Každý rok dostal od správy panstva oblek – nohavice, vestu, kravatu, kabát, čiapku a čižmy. Kepeň – dlhý hrubý plášť bez rukávov – dostal každý štvrtý rok. Husársku uniformu bol povinný mať oblečenú vždy, keď bol v zámku prítomný samotný gróf Pálfi. Gróf Pálfi osobne a v jeho neprítomnosti správca veľkostatku vydávali povolenie pre cudzincov, ktorí si chceli prezrieť priestory bojnického zámku aj s cennými zbierkami, ktoré tam gróf zhromaždil. Návštevníkov po zapísaní do návštevnej knihy po zámku sprevádzal kastelán. Odmenou kastelánovi boli drobné mince, ktoré návštevníci vhadzovali do dreveného okovaného kadlubu umiestneného v zámockom podbrání.
Z personálnych záležitostí kastelána Jozefa Kadvana
Kastelán Jozef Kadvan zažil a bol osobne prítomný pri rôznych udalostiach a turbulentných obdobiach. Hneď v druhom roku svojej služby bol prítomný a asistoval pri pohrebe grófa Jána Pálfiho (†1908) v krypte pod zámockou kaplnkou. Množstvo konských povozov prinášalo do zámku objednaný inventár na definitívne zariadenie zámockých priestorov, tak, ako si to želal ešte samotný gróf. V roku 1911 boli privezené súčiastky sarkofágov, ktorých inštaláciou a uložením grófových ostatkov skončil v zámku akýkoľvek stavebný ruch. V rokoch 1914 až 1918 kastelán Kadvan narukoval na front prvej svetovej vojny, do 3. Jazdeckého pluku so sídlom v Nových Zámkoch. So šťastím a bez zranenia sa dočkal konca vojny a vrátil sa späť do Bojníc.
Priznanie domovského práva (trvalého pobytu) v Bojniciach pre Jozefa Kadvana a jeho rodinu (1930)
Už od smrti grófa Pálfiho do zámku chodievali jeho dedičia, ktorí si obzerali zbierky a s dovolením (alebo aj bez neho) si to, čo ich zaujalo odnášali. Po tom, čo súdom napadli znenie testamentu, sa o jedinečné dedičstvo pozostalí súdili medzi sebou i so štátom. Po vojne, rozpade monarchie a vzniku Československa sa predmet ich záujmu – čiže bojnický zámok – dostal z ich pohľadu za hranice, čo dedičov prinútilo dohodnúť sa so štátom na darovaní niekoľkých zbierok, ktoré si štátna komisia vybrala (1923). Kastelán Kadvan bol osobne prítomný pri ich odovzdávaní (1931). Rovnako sledoval, ako zo zámku konzorcium starožitníkov a obchodníkov s umením postupne odnášalo všetky cennosti. Čim ďalej prázdnejším zámkom neustále sprevádzal návštevníkov, ktorých počet z roka na rok narastal. Rozprával im o živote grófa, o prestavbe hradu na romantický zámok, o tom, čo všetko v zámku kedysi bolo.
V júni 1932, v 50. roku svojho života a po štvrťstoročí služby, kastelán Jozef Kadvan požiadal o uvoľnenie z funkcie. V zamestnaneckom pomere na Bojnickom veľkostatku však zotrval, keď sa stal dozorcom v blízkych kúpeľoch. V kúpeľoch, v služobnom byte, s manželkou a dvoma deťmi býval. Medzitým, mysliac na budúcnosť, kúpil pozemok v blízkej Prievidzi, kde si v roku 1924 nechal postaviť rodinný dom. Jeho manželka však nechcela odísť z Bojníc a preto v 30. rokoch 20. storočia si dal postaviť menší dom v Bojniciach. V Bojniciach v roku 1958 aj zomrel.
Jozef Kadvan (vpravo) ako dozorca na nádvorí bojnických kúpeľov
Protokol o odovzdaní a prevzatí predmetov z inventáru zámku medzi odchádzajúcim a novým kastelánom (1933)
Po Jozefovi Kadvanovi funkciu kastelána bojnického zámku prevzal František Bošanský (1888 – 1857). Ten rovnako zažil obdobie pokojné, no aj mimoriadne turbulentné: krádež tzv. Bojnického oltára (1933), predaj Bojnického veľkostatku firme Baťa (1938/1939), návštevy prezidenta, predsedu vlády, ministrov a mnohých popredných predstaviteľov vtedajšieho štátu v zámku počas tzv. letných škôl Hlinkovej gardy (1941 – 1944), priame vojnové udalosti (1944/1945), znárodnenie (1945), požiar zámku (1950) a založenie múzea (1950). Kastelán Bošanský v bojnickom múzeu aj tri roky pracoval, keď sprevádzal návštevníkov, vypomáhal pri inštalovaní prvých expozícií a konzervovaní zbierkových predmetov. Jeho odchodom v roku 1953 funkcia niekdajšieho kastelána bojnického zámku definitívne zanikla.
Autor: Erik Kližan, SNM – Múzeum Bojnice
Fotografie a dokumenty pochádzajú z archívu rodiny Gordanovej / Kadvanovej.
