19. storočie charakterizujú veľké spoločenské zmeny v Európe i celom svete. Diela zo  zbierok SNM – Múzea Bojnice ho približujú optikou umeleckej produkcie portrétu, ktorého vývoj a rozmanitosť sú tu aspoň sčasti zmapované. Portréty zachytávajú okrem fyzickej podoby portrétovaného aj tok doby a sú sondou do európskeho spoločensko-historického kontextu.

Podunajská monarchia – neskoršie Rakúsko-Uhorsko – sa v sledovanom období vyvíjalo pod vládou troch cisárov z rodu Habsburgovcov: Františka I. (1792 – 1835), Ferdinanda V. (1835 – 1848) a Františka Jozefa I. (1848 – 1916).

V prvej polovici 19. storočia vznikali portréty len ako výtvarné dielo. Túžba zachytiť a zvečniť spoločenské postavenie motivovala nielen cisársky dvor, ale aj aristokraciu, vojensko-politické elity, mešťanov, priemyselníkov a v závere storočia aj napríklad osobnosti slovenského národného obrodenia. Špecifické kategórie portrétov zas predstavujú detské portréty a portréty žien/dám. Táto doba sa niesla aj v znamení vynálezov a technického pokroku. Ten najmä v závere storočia priniesol nové zobrazovacie technológie ako dagerotypia či fotografia. Nové možnosti priamo ovplyvnili aj portrétnu produkciu a priniesli nový spôsob zobrazovania osoby. V tomto súbore portrétnych diel predstavujeme aj veľmi významne maliarske osobnosti, medzi ktoré patrili:

Friedrich von Amerling (1803 – 1887), rakúsko-uhorský portrétista pôsobiaci v rokoch 1835 – 1880 ako dvorný maliar Františka Jozefa I.

Eduard Gehbe (1845 – 1920), rakúsky maliar nemeckého pôvodu.

Mikuláš (Miklós) Barabás, (1810 – 1898), maďarský maliar zo Sedmohradska.

Marianne Fricart, maliarka činná v Bratislave v 20. rokoch 19. storočia. Študentka Akadémie výtvarných umení vo Viedni.

Ján Jakub Stunder (1759 – 1811), portrétista dánskeho pôvodu. Pôsobil vo Viedni, v Pešti, na Spiši a v Banskej Bystrici.

Jozef (Joseph) Czauczik (1780 – 1857), maliar pochádzajúci z Levoče. Študoval na viedenskej Akadémii.

Ernest (Ernst) Lafitte (1826 – 1885), rakúsky maliar, absolvent viedenskej Akadémie.

 

Technika portrétnej maľby 19. storočia

 

Portrétne maliarstvo 19. storočia nadväzovalo na skúsenosti maliarov predchádzajúcich období. Maliar v 19. storočí pracoval s ľanovým plátnom, ktoré natrel vrstvou podkladu (šepsu). Na takto pripravený a suchý podklad rozvrhol kresbu portrétu.

a) Kresba

V 19. storočí sa v rámci umeleckých škôl, tzv. akadémií, kládol silný dôraz na precíznu kresbu. Aby umelci dosiahli ľahkosť a zručnosť v kresbe, kopírovali kresby renesančných majstrov, najmä Rafaela Santiho.

b) Podmaľba

Na rozkreslený portrét umelec začal v olejových farbách relatívne svižným tempom štetcom nanášať prevažne v čiernobielej škále základné formy kompozície portrétu. Táto vrstva, ktorá sa nazýva podmaľba, určovala tonálne kvality diela s dôrazom na kontrast svetla a tieňa.

c) Maľba

Po miernom preschnutí podmaľby umelec plynulo prechádzal do štádia maľby. Úlohou tejto fázy bolo zadefinovať farebné tóny, ktoré tvoria samotný portrét. V tejto fáze umelec často svoj autorský rukopis potlačoval, aby mala maľba uhladený charakter.

d) Lazúry

Po dokončení maľby obraz fungoval ako celok. Umelec však mohol mať potrebu niektoré farebné tóny upraviť. Na tento účel sa používali takzvané lazúry. Lazúry boli špeciálne upravené olejové farby pomocou pridanej zmesi látok (média). Médium upravovalo farebnú hmotu, čím sa stala viac transparentná. Týmito transparentnými vrstvami umelec maľbu dokončil. Lazúry boli nosnou časťou olejových malieb už v renesancii, ale v 19. storočí ich význam začal postupne slabnúť a s nástupom neskoršieho romantického maliarstva, ako aj neskoršieho realizmu či formujúceho sa impresionizmu lazúry stratili vo výstavbe závesného obrazu význam.

Dokončený obraz sa nakoniec lakoval. Lak zjednotil lesk maľby, zvýraznil farebnú škálu a opticky prehĺbil ilúziu priestoru.

 

Politický portrét

 

Politické dejiny 19. storočia začali dovtedy najkrvavejším masovým ozbrojeným konfliktom v európskej histórii – napoleonskými vojnami, po ktorých nasledovalo dlhé obdobie relatívneho pokoja medzi európskymi mocnosťami. Na politickej mape sveta nastali zásadné zmeny. Európou otriasli nové národnoobrodzovacie hnutia, vplyvom ktorých vznikali nové štáty. Podobná forma národného uvedomenia hrala významnú úlohu v umeleckej produkcii aj na dnešnom území Slovenska, kde Matica slovenská dávala maľovať portréty národných buditeľov. V rámci habsburskej monarchie bol najväčším objednávateľom portrétov štát.

Za zmienku stojí vystavený portrét Fraňa Tagányiho, jedného zo zakladateľov Matice slovenskej. Toto dielo od Jozefa Božetecha Klemensa je ukážkou práce maliara s fotografiou. Práve fotografia sa stala vhodnou predlohou pre mnohé maľby a grafiky zobrazujúce politické subjekty.

Grafické techniky pomocou tlače mali značnú výhodu v ľahkej reprodukovateľnosti, a teda sa ľahšie šírili. Medzi nimi je aj portrét Štefana Széchenyiho, ktorý patril k činným predstaviteľom maďarského reformného hnutia, ako aj maďarskej revolúcie, ktorá sa usilovala o emancipáciu Uhorska ako vtedajšej súčasti habsburskej monarchie.

V uhorskom kontexte treba poukázať aj na portréty panovníka, ktoré sa umiestňovali do župných domov a iných reprezentatívnych priestorov. Týmto spôsobom sa osoba panovníka sprítomňovala po celej krajine.

V zbierkach SNM – Múzea Bojnice je zastúpený grafický list, ktorý zachytáva rakúsku cisársku rodinu. Napriek tomu, že ide tiež o dielo, ktoré cisársku rodinu mierne idealizuje, sterilnosť vyobrazenia je v popredí narušená dynamickou detskou hrou. V dielach Petra Fendiho, autora vizuálnej predlohy, je spomínaná dynamickosť inšpirovaná flámskym žánrovým maliarstvom.

 

Budovanie rodových galérií

 

Od konca 15. storočia, no najmä v priebehu 16. a 17. storočia vznikali na šľachtických sídlach rodové galérie. Ich účelom bolo pripomínať slávnu minulosť rodu a hrdinské činy predkov, napríklad v protitureckých bojoch. Najrozsiahlejší súbor portrétov rodovej galérie v zbierkach SNM – Múzea Bojnice pochádza z galérie rodu Zay de Csömör z Uhrovca. Veľká väčšina portrétov príslušníkov rodu Zay vznikla až v 19. storočí, keď Imrich Richard Zay získal v roku 1830 grófsky titul.

Jeho predok František Zay (1498 – 1570) síce získal barónsky titul a Uhrovecké panstvo za svoje zásluhy v boji proti Turkom a ako člen posolstva v Istanbule v službách Ferdinanda I., ale v 17. storočí nedostával jeho rod pre svoju evanjelickú konfesiu množstvo priestoru zasahovať do politického diania v krajine. Ďalej sa rod zviditeľnil až v prvej tretine 19. storočia. V snahe získať grófsky titul sa vyžadovalo preukázať zásluhy a urodzený pôvod svojich predkov až do 7. generácie do minulosti, čiže v prípade Imricha Zaya práve k Františkovi. Na tento účel vzniklo množstvo rodokmeňov a desiatky portrétov jeho bližších aj vzdialenejších príbuzných.

 

Vstúpte do fascinujúceho sveta 19. storočia aj osobne prostredníctvom výstavy v SNM – Múzeu Bojnice.

 

Kurátori výstavy:

Mgr. Andrej Albert
Bc. Ivana Jesenská

Realizačný tím:

Mgr. art. Dávid Bátora
Mgr. art. Gabriela Gajdošová
Radovan Oboňa a i.