Ján, toho mena štrnásty v rode Pálffy de Erdőd bol posledný mužský potomok pezinskej vetvy. Narodil sa 12. augusta 1829 v Bratislave a 20. augusta 1829 v Dóme Sv. Martina v Bratislave grófa pokrstil kanonik Jozef Prybila. Pri krste dostal podľa cirkevnej matriky nasledujúce mená: Joannes Baptista Maria Stephan Christianus Meneradus. Krstným otcom bol Christianus Kölisch, vtedajší vrchný komorník v kaštieli Kráľovej pri Senci.
Meno František (po otcovi), ktoré sa v minulosti často uvádzalo ako druhé krstné meno grófa Jána Pálffyho mu pridali spracovatelia rodokmeňov uhorskej šľachty, ktorí nevedeli o zápise v matrike. V minulosti bolo bežné, že ku krstnému menu sa pridávalo aj meno otca.
Jeho otec František V. Alojz sa oženil s Natáliou Máriou Kristínou Erdödy de Monyorokerék et Monoszló. Bol cisársky kráľovský komorník, kapitán Bratislavského hradu a hlavný župan Bratislavskej stolice. Pre veľké plytvanie a dlhy mu zapečatili a súdne uzatvorili majetok v októbri 1822. Jeho manželka Natália bola nositeľkou Radu Hviezdneho kríža (to je ženská obdoba Radu Zlatého rúna).
Gróf mal troch súrodencov, dvaja sa nedožili dospelého veku, sestra Euphemia Francisca Gabriela a brat Rudolph Hieronym Joseph Wenzeslau. Mladšia sestra Gabriela (1833 – 1914) sa vydala za grófa Emanuela Andrássyho (1821 – 1891).
Ján Pálffy po absolvovaní štúdia na Kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave veľa cestoval po cudzine. Hovoril, písal a čítal v niekoľkých jazykoch – maďarsky, nemecky, francúzsky, anglicky, taliansky, španielsky a čiastočne slovensky. V rokoch 1871 – 1874 ako bratislavský župan aktívne pôsobil v politickom a hospodárskom živote. Zastával tiež funkciu vnútorného tajného radcu a bol doživotný člen Hornej komory Uhorského parlamentu. V roku 1896 cisár František Jozef I. ocenil grófove zásluhy a udelil mu Rad železnej koruny I. triedy.
Gróf bol známym filantropom, svoj županský plat dal na podporu bratislavskej chudoby, založil penzijný fond pre bratislavských župných úradníkov s kapitálom 20 tisíc zlatých. Z vlastných peňazí platil lekárov počas cholerovej epidémie v rokoch 1873 – 1874, venoval 80 tisíc zlatých na chudobných a 20 tisíc zlatých daroval obyvateľom Segedína postihnutých povodňou Tisy. Finančne podporoval meštiansku školu v Trnave a v Šamoríne, podobne aj evanjelické lýceum v Bratislave. Z časti panstva Červený Kameň v októbri 1900 založil študijnú nadáciu, z ktorej sa poskytovalo štipendium študentom na stredných a vysokých školách. Časť priestorov Červeného Kameňa sa využívala ako letovisko pre profesorov a žiakov. Nadácia nesúca jeho meno existovala až do roku 1952.
Gróf Ján Pálffy po smrti otca v roku 1852 sa venoval najmä správe zdedených, veľmi zadlžených a súdne uzatvorených majetkov, postupne vyplatil dlhy a získal majetok späť. Vytvoril pevne organizovanú správu, zriadil domovú pokladnicu a ďalšími podnikateľskými aktivitami sa mu podarilo vyplatiť dlžoby a oslobodiť súdne uzatvorený majetok. Toto hmotné, finančné zabezpečenie mu umožnilo naplno sa venovať svojej záľube – zbieraniu starožitností, ktorá postupne prerástla do vášne. Zomrel 2. júna 1908 vo Viedni ako najbohatší občan Rakúsko-Uhorskej monarchie. Pochovaný je, podľa jeho poslednej vôle, v krypte Bojnického zámku.
Autor: Katarína Malečková, SNM – Múzeum Bojnice
