Gróf Ján Pálfi (Pálffy, 1829 – 1908), príslušník vysokej aristokracie, žil život šľachtica typický i netypický pre obdobie druhej polovice 19. storočia. Spravoval veľký rodinný majetok, hospodárením ho zveľaďoval, lebo mu prinášal prostriedky potrebné na život v jeho spoločenskom postavení. Známe sú jeho aktivity v politike, na určitý čas do nej aj aktívne vstúpil, keď v rokoch 1871 – 1874 bol nielen dedičným ale aj skutočným bratislavským županom. Veľa cestoval, čo bolo pre spomínané obdobie druhej polovice 19. storočia príznačné. Počas svojich ciest však nezbieral iba cestovateľské zážitky. S veľkým citom pre umenie napĺňal vlastnú zberateľskú vášeň a podľa hmotných a finančných možností si zadovážil to, čo mu bolo dostupné. A bola to práve zberateľská záľuba, vďaka ktorej sa dostal do povedomia takmer celej kultúrnej Európy. Gróf Pálfi zberateľstvo a umenie povýšil i nad osobný život. Vlastnú rodinu si nikdy nezaložil a svoje umelecké zbierky sa rozhodol venovať celej verejnosti. Menej známe, ba možno povedať, že úplne neznáme, sú však pre súčasníkov jeho užšie či širšie rodinné vzťahy.
Ján Pálfi
Je známe, že Pálfi mal sestru Gabrielu (1833 – 1914), ktorá sa vydala za grófa Emanuela Andrášiho (Andrássy) a žila na Gemeri, na hradnom panstve Krásna Hôrka a Betliar. Jeho ďalší, mladší súrodenci, sestra Eufemia Františka Gabriela a brat Rudolf Hieronym Jozef Václav sa nedožili dospelosti. O grófových vzťahoch k niektorým ďalším príslušníkom pálfiovského rodu svedčí znenie jeho testamentu, spísaného 14. novembra 1907. Z neho možno zistiť, komu, kde a čo odkázal. V tejto súvislosti však zaujme jedna stručná veta, konkrétne v XX. článku, v piatom odseku: „Johanne, dcére manželov kniežaťa Herberta Bismarcka a jeho manželky grófky Margaréty Hoyosovej, mojej krstnej dcére, týmto odkazujem 100.000 korún, t. j. stotisíc korún vena.“ Slovné spojenie „mojej krstnej dcére“ v súvislosti s potomkom kniežaťa Bismarcka, svojho času najmocnejšieho muža Európy, je viac ako zaujímavé.
Gróf Pálfi napriek všetkému bol človekom z mäsa a kostí. Budoval a udržiaval si sociálne kontakty, a to nie iba formálne. Svedectvom toho bola i spomenutá krstná dcéra Johanna, dcéra kniežaťa Herberta Bismarcka a grófky Margaréty Hoyosovej. Herbert Bismarck (1849 – 1904) bol najstarším synom Otta von Bismarcka, zjednotiteľa a prvého kancelára Nemecka, ktorého dejiny i dejiny Európy formoval celé tri desaťročia. A do takejto rodiny sa dostal gróf Pálfi. No zrejme nie kontaktmi s kancelárom Bismarckom. Pálfiovci boli spríbuznení s rodinou Hoyosovou.
Hoyosovci patrili k starým a váženým rakúskym rodom. Jeho mužskí príslušníci sa už od 16. storočia zapájali do politického a diplomatického života v službách viedenského cisárskeho dvora. V závere 19. storočia bol verejne činný veľkostatkár a dlhoročný politik Ernest Karol Henrich Hoyos (1830 – 1903), cisársky komorník, tajný radca, nositeľ Radu zlatého rúna a čestný občan Viedne. Zaujímal sa o architektúru a koncom 19. storočia s veľkým citom rekonštruoval rodinný zámok Rosenburg. Jeho mladší brat Ladislav Mária Hoyos (1834 – 1901) pôsobil v diplomatických službách a svoju kariéru zavŕšil ako dlhoročný veľvyslanec v Paríži. S oboma sa gróf Ján Pálfi stretával, s Ernestom ako tajný radca a s Ladislavom počas svojich častých ciest do Francúzska.
Ich príbuzným bol Georg Anton Hoyos (1842 – 1904). Narodil sa v manželstve Ludwiga Antona Hoyosa a Kamily Erdödy s prídomkom „de Monyorókerék et Monoszló“. A tu nachádzame spojitosť s Pálfiovcami. Grófka Kamila Erdődyová (*1811) bola mladšou sestrou Natálie Pálfiovej rodenej Erdődy (1803 – 1845), matky grófa Jána Pálfiho. Georg Anton Hoyos bol teda Pálfiho bratrancom.
Georg Hoyos
Kto však bol Georg Anton Hoyos? Ako cisársky námornícky dôstojník pôsobil v prístavnom meste Rijeka. Zoznámil sa s Alicou Whiteheadovou (1851 – 1936), bohatou no nešľachtickou dcérou v Rakúsku usadeného anglického továrnika Roberta Whiteheada, ktorý vynašiel a pre armádu s úspechom vyrábal torpéda. Ich sobáš v roku 1869 v spoločnosti zarezonoval, pretože Georg Hoyos, pôvodne zo starej katolícke rodiny, súhlasil s prestúpením na protestantskú vieru. Na rozdiel od konzervatívnej Viedne, vo vtedy uhorskej a nábožensky tolerantnej Rijeke s manželkou priviedli na svet sedem detí. Z nich vyššieho spoločenského postavenia dosiahol Alexander Hoyos, diplomat a vedúci kancelárie rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí v období prvej svetovej vojny. Ďalší súrodenci kvôli otcovmu konvertovaniu na protestantskú vieru mali obmedzený výber budúcich partnerov ich spoločenského postavenia. Preto sa (s výnimkou Edgara Viktora, ktorý konvertoval na katolicizmus a priženil sa k českým Kinským) sobášmi spojili s významnými ríšskymi nemeckými rodmi: Leopoldína s barónom z Plessenu, nemeckým veľvyslancom v Grécku, Liliana s britsko-nemeckým rodom Reventlow-Criminil. A do najstaršej dcéry Margaréty Hoyosovej sa zahľadel najstarší syn ríšskeho kancelára Herbert Bismarck.
Herbert Bismarck
Margaréta Hoyos
Pred Herbertom Bismarckom stála pozoruhodná politická kariéra. Vyšvihol sa popri svojom otcovi, ríšskom kancelárovi, ktorému najskôr robil sekretára. Neskôr prešiel do diplomatických služieb a od roku 1888 bol ministrom. Keď si nemecký cisár Wilhelm II. v roku 1890 vynútil demisiu kancelára Otta von Bismarcka, z vrcholovej politiky odišiel aj Herbert. Ten sa v roku 1893 stal členom ríšskeho snemu a po úmrtí otca zdedil kniežací titul. Sobáš Margaréty Hoyosovej s Herbertom Bismarckom bol veľkou spoločenskou udalosťou. Uskutočnil sa v pondelok 21. júna 1892 vo viedenskom evanjelickom kostole na Dorotheergasse. Príchod svadobčanov a hostí od 10. hodiny budil veľký záujem verejnosti. Veď vidieť naživo bývalého nemeckého „železného kancelária“ Bismarcka nebolo každodennou udalosťou. Prítomnosť niekdajšieho najmocnejšieho muža Európy pútala pozornosť verejnosti i médií. Sobášu sa v obšírnych reportážach venovala vtedajšia celoštátna tlač. Pre napäté vzťahy medzi Viedňou a Berlínom sa tejto významnej udalosti oficiálne cisárske i vládne kruhy vyhli. Prítomnosť niekoľkých uhorských šľachtických rodov bola neskôr predmetom kritiky a predseda uhorskej vlády gróf Július Sapári musel verejnosti vysvetľovať, že neznamenali vyjadrenie sympatií bývalému kancelárovi ale boli iba udalosťou rodinného charakteru.
Vráťme sa však do kostola. Krátko po 11. hodine veľké vzrušenie davu a výkriky na slávu oznamovali príchod kniežaťa Bismarcka, ktorý bol oblečený v bielej kyrysníckej uniforme s veľkokrížom Radu sv. Štefana, hviezdou Radu čierneho orla a Železným krížom I. triedy. S kniežaťom prišiel jeho syn gróf Herbert Bismarck oblečený v pruskej uniforme s veľkokrížom Radu Leopolda. Nevestu Margarétu Hoyosovú sprevádzalo osem mladých šľachtických družičiek. Jej svedkami boli gróf Augustín Ziči (Zichy), nemecký veľvyslanec barón Ludwig von Plessen (švagor nevesty) a gróf Ján Pálfi. Prítomnosť grófa nebola ničím výnimočným, keďže nevesta bola dcérou Pálfiho bratranca. Svedkami ženícha boli jeho brat Wilhelm Bismarck, gróf Rantzau z významnej pruskej rodiny a gróf Pavel Šuvalov, ruský veľvyslanec v Berlíne. Okrem najbližších rodín boli pri sobášnom obrade prítomní početní členovia šľachtických rodov a množstvo uhorských magnátov. Ako sme už uviedli, z cisársko-kráľovského dvora a ani z diplomacie nebo prítomný nikto.
Viedenská Dorotheergasse a ulice k nej vedúce boli z dôvodu tejto mimoriadnej udalosti políciou uzatvorené a strážené. Rovnako aj Wallner-Gasse a ulice k nej vedúce, táto bola zatvorená dokonca o deň dlhšie. Prečo? Lebo na Wallner-Gasse, konkrétne v Pálfiho paláci, sa uskutočnila svadobná hostina novomanželov. Na ňu boli pozvaní iba najdôvernejší známi. Počas hostiny predniesli slávnostné prípitky gróf Ziči, Herbert a Wilhelm Bismarckovci, po ktorých knieža Bismarck za hlučného súhlasu zvolal na slávu „Hoch!“. Knieža v prípitku spomenulo pamiatku svojho nezabudnuteľného priateľa, zosnulého grófa Júliusa Andrášiho (1823 – 1890), niekdajšieho rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí, s ktorým ho spájala spoločná konštrukcia rakúsko-uhorsko-nemeckej aliancie na Berlínskom kongrese. Iba pripomenieme, že politik a diplomat Július Andráši bol švagrom Pálfiho sestry Gabriely.
V uliciach Viedne
Po oslave kňažná Bismarcková s novomanželmi si v uliciach Viedne prezreli výstavu, pobudli vo francúzskej reštaurácii a vrátili sa do paláca. Knieža Bismarck v ten večer navštívil viedenský Práter a kočiarom sa nechal previezť po meste. V Pálfiho paláci prenocoval a s manželkou a sprievodom ráno odcestovali luxusným vlakom siete Orient expresu. Čerství novomanželia odcestovali do Švajčiarska.
Herbert a Margaréta Bismarckovci žili v rodinnom sídle v saskom Schönhausene. Tam na svet prišli aj prvé tri z ich detí – Hannah (*1893), Goedela (*1896) a Otto (*1897), neskorší nemecký politik, diplomat a poslanec spolkového snemu. Ešte neskôr sa narodili synovia Gottfried (*1901) a Albrecht (*1903). Možno ako poďakovanie za poskytnutie svojho viedenského paláca sa manželia Bismarckovci rozhodli pozvať grófa Jána Pálfiho za krstného otca ich prvorodeného dieťaťa Hannah – Johanny. A gróf si to vážil. Vyjadril to svojím želaním, keď krstnej dcére testamentárne odkázal 100.000 korún ako budúce veno. Hannah Bismarcková (1893 – 1971) sa v roku 1915 vydala za Leopolda von Bredow (1875 –1933). Ich syn Leopold Bredow, známy nemecký právnik a diplomat, sa oženil s Eleonorou Schwarzenbergovou, sestrou nedávno zosnulého niekdajšieho ministra zahraničia a kancelára českého prezidenta kniežaťa Karla Schwarzenberga.
A na záver už iba stručne. Rodinné väzby Pálfiovcov a Hoyosovcov pokračovali. Gróf Ján Pálfi v testamente odkázal 100.000 korún aj svojmu krstnému synovi Johannovi von Plessen. Johann Plessen (1890 – 1961) bol synom už spomínaného dlhoročného nemeckého diplomata v Aténach Ludwiga von Plessen-Cronstern (1848 – 1929) a Leopoldíny Hoyosovej (1870 – 1935), mladšej sestry Margaréty Bismarckovej. A grófka Gabriela Andrášiová, sestra grófa Pálfiho, bola krstnou mamou syna Alexandra Hoyosa, ktorého v roku 1879 v Trebišove pokrstili menami Viktor Gabriel. Druhé meno Gabriel získal práve podľa krstnej mamy.
Autor: Erik Kližan, SNM – Múzeum Bojnice
Zdroje a literatúra:
Testament grófa Jána Pálfiho. Kópia z originálu. Neautorizovaný preklad, uložený v Knižnici SNM – Múzea Bojnice.
Kolektív autorov: Ottův slovník naučný. XI. díl. Praha, 1897, s. 717.
Županič, Jan: Nová šlechta Rakouského císařství. Praha, 2006, s. 21-22. ISBN 80-86781-08-9
Hoyosové [cit. 15.01.2023] Dostupné na: https://cs.wikipedia.org/wiki/Hoyosove
Alexander Hoyos [cit. 15.01.2023] Dostupné na: https://cs.wikipedia.org/wiki/Alexander_Hoyos
Herbert von Bismarck [cit. 15.01.2023] Dostupné na: https://en.wikipedia.org/wiki/Herbert_von_Bismarck
Johann von Plessen [cit. 17.01.2023] Dostupné na: https://de.rodovid.org/wk/Person:828386
C.-B.: Bismark ve Vídni. In: Národní listy, roč. 32, 1892, č. 171 (22.6.1892), s. 5. [cit. 12.01.2023] Dostupné na: Národní knihovna České republiky, Signatúra: 54 A 150.
Národní listy, roč. 32, 1892, č. 196 (17.7.1892), s. 5. [cit. 12.01.2023] Dostupné na: Národní knihovna České republiky, Signatúra: 54 A 150.
Fotografie:
Georg Hoyos
(Zdroj: https://www.findagrave.com/memorial/215042813/georg-anton_maria-hoyos )
Herbert Bismarck
(Zdroj: https://www.findagrave.com/memorial/170732788/herbert-von_bismarck)
Margaréta Hoyos
(Zdroj: https://www.findagrave.com/memorial/170748516/marguerite-malvine-von_bismarck)
V uliciach Viedne
(Zdroj: Az osztrák-magyar monarchia irásban és képben. Bécs és Alsó-Ausztria. Budapest, 1888, s. 103.)
