„Starodávna bojnická lipa v posledných desaťročiach rapídne chradla a zdalo sa, že niet záchrany pre tento snáď vyše 700-ročný impozantný strom. Postupne rok za rokom strácala svoje mohutné bočné konáre, ktoré podľa starých rytín a kresieb zo 17. až 19. storočia ďaleko prečnievali cez dnešnú cestu a na druhej strane siahali hlboko do parku. Prvé mohutné tri konáre sa odlomili pod vlastnou ťarchou ešte pred prvou svetovou vojnou. Ďalšie na strane severnej a južnej neodolali náporom víchrice neskoršie a posledná silná bočná vetva na južnej strane padla za obeť silnému vetru na jar 1952.” Takto opísal svoje vlastné poznatky z pozorovania Lipy kráľa Mateja v Bojniciach na začiatku roku 1953 Ján Kováčik (1902 – 1972). Kto to bol? Rodák z Pukanca, absolvent Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, stredoškolský pedagóg v Leviciach, Bratislave a Prešove, potom riaditeľ gymnázií v Leviciach a Topoľčanoch a od apríla 1951 kustód a prvý vedúci prírodovedného oddelenia Krajského nitrianskeho múzea v Bojniciach. Krátko po vzniku múzea (vzniklo 7. septembra 1950) jeho prví zamestnanci bývali priamo v objekte bojnického zámku. Ján Kováčik mal preto lipu pred očami denne. Správa o jej stave je tak autentická a vychádzala z priameho pozorovania.
Lipa okolo roku 1925
„Bojnická lipa stratila svoju povestnú košatosť tvorenú spodnými konármi a zostal len mohutný kmeň, v skutočnosti súkmenie zrastené z troch pôvodných kmeňov, pokračujúc vo výške 2 m samostatne s bočnými vetvami. Ale nielen hnilé haluze a konáre, ale aj celý vzhľad lipy neveštil nič dobrého pre jej budúcnosť,” dodal Kováčik. Všimol si, že v rokoch 1951 a 1952 mala po celý rok nápadne malé listy, ich farba bola žlto-zelená. Listy začala zhadzovať už ku koncu leta a v jeseni, keď ostatné lipy len začínali žltnúť, už bola holá. Vytvárala veľmi malé letorasty, vrcholové haluze rapídne usychali a kvitla len veľmi slabo.
Aj predchádzajúci majitelia a správcovia bojnického zámku mali lipu v úcte a uvedomovali si jej historickú výnimočnosť. Preto sa o ňu starali. Už v polovici 19. storočia, ako vidno na starých vyobrazeniach, obkolesovalo lipu drevené zábradlie, neskôr aj akási drevená hradba s bránami. Ťažké konáre boli podopreté a rozkonárená koruna spevnená drevenými doskami. Dubové spojovacie trámy (klieštiny) mali zabrániť rozčesnutiu hlavných kmeňov alebo odstávajúcich konárov. Aj dutiny vytvorené po odlomení konárov tunajší záhradníci ošetrovali. To ošetrovanie však bolo na úrovni vtedajších poznatkov o biológii rastlín.
Lipa v polovici 19. storočia
Nechajme opäť hovoriť profesora Kováčika. „Klieštiny boli veľmi dobe zhotovené a väčšina z nich zaisťuje i dnes (v roku 1953 – poznámka autora) dostatočným spôsobom lipu. Snáď najväčšou nevýhodou klieštín je ich veľká váha. Preto sme niektoré, ktoré po odlomení kmeňov a konárov už stratili svoj význam, odstránili. Dutina v kmeni bola zasypaná obyčajnou hlinou a otvory boli prekryté kôrou. Nebezpečný bol menovite veľký otvor vysoko v hlavnom kmeni, z ktorého kôrový kryt zmizol a cezeň zatekalo do dutiny čiastočne vyplnenej hlinou. Následkom toho bola celá dutina mokrá, hlina – íl v dolnej časti dutiny nedovolil odtok vody, následkom čoho drevo hnilo, bolo zamorené plesňami, hubami a množstvom rôzneho hmyzu.”
Z dôvodu zhoršujúceho sa zdravotného stavu chráneného stromu sa Krajské nitrianske múzeum v Bojniciach obrátilo na Povereníctvo školstva, vied a umení v Bratislave so žiadosťou o pridelenie mimoriadnej dotácie na urýchlené ošetrenie chradnúcej lipy. Na konzervovanie „nášho zámockého pamätného stromu – Matejovej lipy” žiadali prideliť dotáciu na krytie nákladov, ktoré odhadovali na 17-tisíc vtedajších korún a určiť odborníka, ktorý by na konzervátorský zákrok dohliadal. Povereníctvo žiadosti vyhovelo a do Bojníc poslalo 10-tisíc korún. Dotácia mala byť splatná do konca roku 1952.
Opäť sa začítajme do autentickej správy Jána Kováčika. „V jeseni 1952 sme sa chytili do prvých konzervačných prác na bojnickej lipe. Predovšetkým sme odstránili suché a chybné haluze, uvoľnili zabednené otvory dolu, čiastočne vyčistili dutiny a zaistili voľný odtok dažďovej a snehovej vody z dutín a provizórne plechom prekryli otvory a zabezpečili dutiny pred vnikaním dažďovej vody.”
Práce na konzervovaní lipy začiatkom roku 1953
Práce na konzervovaní lipy pokračovali počas skorých jarných mesiacov v roku 1953. „Prednostne sme odstránili z dutiny kmeňa všetku hlinu v množstve asi 4 vozov. Odstránili sme z dutiny všetko hnilé a spráchnivené drevo ako i drevo živé, napadnuté larvami hmyzu, predovšetkým obrovskými larvami tesárikov, ktorých bolo viac ako 35 kusov. Potom sme dutinu vydenzifikovali parami sírouhlíku, vystriekali trikrát (i zvonku) roztokom skalice modrej. Potom sa prikročilo k uzavretiu dutín. Na vyčistený spodok dutiny siahajúcej až do koreňov pod niveau terénu sme nasypali premytého čistého riečneho piesku, ostatok dutiny sme nechali voľný. Všetky otvory, ktoré sú značných rozmerov, sme najprv zašalovali doskami a konečne sme ich uzavreli vodotesne 10 – 20 cm vrstvou asfaltovej zmesi (asfalt, piesok, jemné bukové a dubové piliny) a všetko sme nakoniec pokryli (zamaskovali) lipovou kôrou. Ohrozené odstávajúce vetvy sme podopreli silnými stĺpmi. Na tieto práce sme spotrebovali 2 sudy asfaltu, 3 hl roztoku CuSO4(modrá skalica), 3 m3 piesku. Práca trvala 14 dní.”
Podľa spomínania pamätníkov čerstvo ošetrená a konzervovaná Lipa kráľa Mateja sa na jar roku 1953 hneď od začiatku vegetačného obdobia začala veľmi bujne rozvíjať. Vyhnala veľmi krásne letorasty, jej listy boli sýtozelené a mali už normálnu veľkosti. Napokon v júni bohato zakvitla. Zásluhu na tom mal kolektív zamestnancov Krajského nitrianskeho múzea v Bojniciach vedený kustódom a prírodovedcom Jánom Kováčikom. Od tých čias je lipa už pravidelne pod dohľadom odborníkov.
Lipa po konzervovaní v polovici 50. rokov 20. storočia
Autor: Erik Kližan, SNM – Múzeum Bojnice
Zdroj:
Archív Slovenského národného múzea, pobočka v SNM – Múzeu Bojnice, fond Múzeum Bojnice, rok 1952 (šk. 4) a rok 1953 (šk. 5).
Kližan, Erik: Ján Kováčik. In: Kmeťová Miškovičová, Diana – Kližan, Erik (eds.): 70. výročie Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice. Bojnice : SNM, 2020, s. 112. ISBN 978-80-8060-475-2
Fotografie: Fotodokumentácia SNM – Múzeum Bojnice, rodina Šimšáleková z Bojníc, Klub priateľov histórie Bojníc.
