Keď gróf zomrel 2. júna 1908 vo Viedni, svet sa rozlúčil s najbohatším občanom Rakúsko-Uhorskej monarchie a zároveň jedným z najvýznamnejších zberateľov európskeho formátu.
Prečo zbieral umelecké predmety, o tom podáva vysvetlenie vo svojom testamente zo 14. novembra 1907: „…Motívom a cieľom mojich ciest po cudzine a dlhších zahraničných pobytov za môjho dlhého života nebolo iba to, aby som urobil zadosť svojim umeleckým chúťkam, ale aby som z pokladnice cudziny, tak bohatej na výtvarnoumelecké pamiatky, získal toľko, koľko za daných okolností a pri mojich finančných možnostiach bolo len možné. Aby som priviezol do vlasti výtvarnoumelecké diela, a tým som prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu doma a súčasne vzbudil záujem o umenie…”
Že sa mu tento cieľ podarilo naplniť, o tom svedčí skutočnosť, že v roku 1910 odborníci odhadli jeho majetok na 90 miliónov korún, v skutočnosti bol to len slabý odhad jeho nehnuteľného a hnuteľného majetku.
Okrem viedenského, budapeštianskeho a parížskeho paláca mal na Slovensku šesť sídiel: Palác v Bratislave, kaštiele v Kráľovej, Pezinku, Suchej nad Parnou, kúriu v Topoľníkoch a zámok v Bojniciach.
Pracovňa grófa (dnes Orientálny salón)
Rozsah maliarskych a grafických zbierok približujú inventárne súpisy publikované v Budapešti v roku 1909. Súpisy však neobsahujú sochárske práce a predmety umeleckého remesla, tieto sú spísané v pozostalostných inventároch písaných rukou.
Z umelecko-remeselných zbierok si zaslúžia pozornosť aj klenotnice. V druhej polovici 19. storočia boli už klenotnice prežitkom, ich zlatý vek bol v 16. a 17. storočí, ale Pálffy pri ich vytvorení vo Viedni, Bratislave, Pezinku a Kráľovej, myslel na obnovenie lesku a slávy rodu v duchu hesla: „Ad memoriam gloriae antiquae.“ Najhodnotnejšia okrem viedenskej bola bratislavská klenotnica, obsahovala asi stodvadsať kusov zlatníckych prác.
Výtvarné diela a umelecko-remeselné práce gróf nakupoval naprieč celou Európou u renomovaných obchodníkov s umením tých čias. Napríklad vo Viedni vo firme Artaria & Co., u Georga Placha a Huga Othmara Miethkeho. V Paríži u Charlesa Sedelmeyera a Moreaua, v Londýne vo firme P&D Colnaghi & Co. V Kolíne nad Rýnom u bratov Bourgeoisovcov. V Norimbergu u Ludwiga Helbinga a v Miláne u Giuseppeho Basliniho. Gróf Pálffy bol aj aktívnym účastníkom aukcií s umením, ktoré sa konali vo Viedni a v Paríži. Kúpu ďalších predmetov mu tiež sprostredkoval Andreas Colli, spolumajiteľ firmy „Gebrüder Colli“.
V testamente, bod X. odkázal Galérii maďarského štátneho múzea v Budapešti spolu 178 obrazov, z toho 113 malieb z Bratislavského paláca, 14 z kaštieľa v Pezinku, 20 z Viedenského paláca a 31 z Budapeštianskeho paláca. Všetko to boli diela talianskych, flámskych a holandských starých majstrov, napríklad: Tizian, Tintoretto, Guercino, Paolo Veronese, Luca Giordano, Giovanni Bellini, Francesco Solimena, Francesco Guardi, Lucas Cranach starší, Antonius van Dyck, David Teniers mladší, Dirk Hals, Jan van Goyen, Pieter Claesz, Salamon van Ruisdael, Jacob van Ruisdael, Jan Steen… (dnes všetky v Múzeu krásnych umení v Budapešti). Okrem testamentom odkázaných obrazov je tam aj obraz „Nero na ruinách Ríma” od Pilottyho, ktorý gróf daroval galérii už predtým.
V VIII. bode testamentu gróf vyslovil želanie, aby paláce vo Viedni a Bratislave, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach boli využité ako múzeá:
„…Ukladám mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, umelecké maľby, zlatnícke diela, rytiny a veľa iných cenných zbierok, ktoré sú usporiadané podľa epoch, inventarizované a zahrňujú celé výtvarné umenie, sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok, pri zachovaní ich terajšieho umiestnenia, znalcom, záujemcom o výtvarné umenie a vzdelanej verejnosti vôbec, kladiem im však na srdce, aby venovali osobitnú starostlivosť tomu, aby sa niektoré z týchto vzácnych umeleckých pokladov nestratili, nepoškodili a nespustošili…“
Jazdecký portrét Mikuláša (IV.) Pálffyho, hrad Heidenreichstein, pôvodne nad kozubom v Huňadyho sále Bojnického zámku
Krátko po smrti grófa sa dedičia rozhodli, že nebudú rešpektovať jeho testament a vypukli medzi nimi spory o tak ohromný majetok. Spor vypukol aj medzi dedičmi a štátom, pretože dedičia chceli všetko predať a nechceli udržiavať vyššie spomínané grófove objekty ako múzeá. Tak došlo už v roku 1918 zo strany Uhorskej vlády k vzneseniu žaloby za nesplnenie podmienok pozostalosti. Túto žalobu v plnom rozsahu po rozpade monarchie prevzala aj Československá vláda.
Grófova sestra Gabriela napadla testament svojho brata na súde. V priebehu sporu zomrela a jej deti sa s Pálffyovcami zmierili. Dňa 29. júna 1918 uzatvorili dohodu o majetku, staré panstvá sa rozpadli a v spoluvlastníctve zostalo len Bojnické panstvo.
Zbierky však ostali zablokované až do roku 1921, kedy Pálffyho dedičia boli ochotní jednať a dali súhlas na prezretie zbierok odbornou komisiou, ktorá zbierky prezrela, spísala zoznam najcennejších kusov, ale o ich ďalšom osude nerozhodla. Pálffyho zbierke nepomohlo ani ďalšie jednanie „pri okrúhlom stole“ vyvolané tlakom verejnosti, ktoré sa konalo 28. septembra 1923 v Bratislave. V konečnom dôsledku prevážil názor Zdeňka Wirtha a Jána Hofmana, ktorí argumentovali, že zbierka nemá domáci charakter, slovenský, resp. československý, a priklonili sa k riešeniu jej rozpredaja. Dňa 15. decembra 1923 bola uzatvorená takzvaná „Priateľská dohoda“ medzi dedičmi grófa Pálffyho a Československým štátom, kde boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom predaja a následne sa stanú základom zbierok Vlastivedného múzea v Bratislave. Zároveň bolo rozhodnuté, že ako muzeálna expozícia zostane stredná časť Bojnického zámku s dodnes zachovanými interiérmi, ktoré na objednávku grófa Pálffyho v duchu tirolskej gotiky realizovala innsbrucká firma Gebrüder Colli. Jej prácou sú maľby na stenách miestností realizované technikou secco, drevené obloženie stien, okien, dverí, stropov a tiež zariadenie miestností nábytkom.
Portrét cisára Jozefa I., koniec 80., zač. 90. rokov 17. stor. pôvodne v Kráľovej pri Senci, dnes v Bojniciach
Grófova obrovská zbierka, nemajúca obdoby, skončila tak, že dedičia si časť zbierok nechali, časť zbierok prenechali štátu a ostatné predali konzorciu starožitníkov, ktoré potom zbierky rozpredávalo prostredníctvom dražieb, ale aj mimo nich. Paradoxne starožitníci kúpili aj veľké mramorové sochy kráľov Saula a Sardanapala, ktoré však zostali v Bojniciach (nedali sa vyniesť zo Stĺpovej siene). Z neznámeho dôvodu zostal v Bojnickom zámku aj predaný hráčsky stôl na hru Tivoli, ktorý je dnes opäť v expozícii Zimnej záhrady.
Dražby umeleckých predmetov zo zbierok grófa Pálffyho organizované konzorciom starožitníkov pod hlavičkou vtedy etablovaného Východoslovenského múzea v Košiciach na území Československa sa uskutočnili v rokoch 1924 – 1926 v Piešťanoch, Prahe, Košiciach a Karlových Varoch. Na všetky predmety boli udelené vývozné povolenia.
Pred aukciami, ktoré sa konali na našom území, sa uskutočnili dražby predmetov z Viedenského paláca v aukčných domoch vo Viedni v rokoch 1921 a 1924. V novembri 1921 bola ešte jedna špeciálna viedenská aukcia, kde sa predávali len predmety z drahých kovov – zlata, striebra a platiny.
Ambrogio Bergognone, známy ako Ambrogio di Stefani da Fossano, Nanebovzatie Panny Márie, pôvodne predsieň Stredného hradu Bojnického zámku, dnes New York
Kde sú zbierky teraz?
Okrem Slovenského národného múzea – Múzea v Bojniciach spravujú predmety z pôvodných grófových zbierok ďalšie inštitúcie, v rámci SNM: Historické múzeum, Červený Kameň, Betliar, ďalej Slovenská národná galéria, Múzeum mesta Bratislavy, Galéria mesta Bratislavy a Východoslovenské múzeum Košice. V majetku Slovenských liečebných kúpeľov s.r.o. Piešťany sú sochy a časti balustrády, ktoré daroval Gejza Andrássy z parku kaštieľa v Kráľovej pri Senci.
V Katedrále Sv. Víta, Václava a Vojtecha v Prahe v kaplnke Bartoňů (Sv. Anežky Českej) sa nachádza Oltár s Madonou a svätcami. Národná galéria a Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe majú vo svojich zbierkach obrazy a predmety umeleckého remesla. Ďalšie Pálffyho zbierky sa nachádzajú v Múzeu krásnych umení a Múzeu umeleckých remesiel v Budapešti, Múzeu Jána Xantusa v Rábe, Múzeu užitého umenia a v Belvederi vo Viedni, v kráľovskom zámku Wawel, ale aj v Múzeu J. Paula Gettyho v Los Angeles, Metropolitnom múzeum New York a ďalších súkromných zbierkach.
Obrovská umelecká zbierka sa po smrti grófa Jána Pálffyho rozpadla, ale predsa z nej zostali predmety, ktoré sú roztrúsené nielen v slovenských inštitúciách, ale aj po celom svete. Vo väčších či menších kolekciách ich obdivujú návštevníci a my dúfame, že na trhu so starožitnosťami sa časom vynoria ďalšie predmety z grófovej zbierky, ktoré obohatia verejné zbierky.
Autor: Katarína Malečková, SNM – Múzeum Bojnice
