Z nábytku, ktorý kúpil gróf Pálffy pre Bojnický zámok zostal v jeho priestoroch hráčsky stôl Tivoli (UH 1007, obr.). Málokedy sa podarilo zistiť, za akú sumu a odkiaľ gróf Ján Pálffy kúpil predmety do svojej zbierky. V prípade stola Tivoli sa nám podarilo v Štátnom archíve v Nitre v roku 2022 nájsť ďalšiu dokumentáciu k tomuto unikátnemu stolu.[1] Konkrétne to bol list písaný v maďarčine a dve pohľadnice z objektu zámku Shlosshof bei Marchegg.[2] Preklad listu s označením a dátumom „Bratislava, 19. december 1899“, je adresovaný „Učtárni v Bojniciach“ a znie:
„V prílohe posielam dve pohľadnice – na jednej z nich je kaštieľ Schlosshof (pri Marcheggu), na druhej je zobrazená veľká sála toho istého kaštieľa s tými biliardovými stolmi, ktoré Vaša urodzenosť kúpila pre účely bojnického hradu. Touto cestou Vám dávam na vedomie, že tretí stôl, nachádzajúci sa na pohľadnici v popredí, bude v týchto dňoch na mieste, posielajú ho železnicou na Vašu adresu.“
Podpis je nečitateľný a list má dve prílohy – pohľadnice, na ktorých je exteriérový a interiérový pohľad na zámok Shlosshof pri Marchegu, obr. V interiéri tohto zámku sa nachádzali také isté tri hráčske stoly na Biliard, Ruletu a Tivoli, ktoré sú zobrazené aj na dobovej fotografii Zimnej záhrady (Oranžérie) v Bojnickom zámku zo začiatku 20. storočia.
Aj tieto tri stoly, ako mnohé iné predmety boli dedičmi grófa predané starožitníkom Rudolfovi Ryšavému a Ottovi Kretschmerovi.[3] Prečo si stoly neodniesli, nám nie je známe. Všetky tri hráčske stoly sa nachádzajú aj v ďalšom inventári predmetov v Bojnickom zámku vyhotovenom v roku 1950, keď objekt patril ešte Závodom 29. augusta v Partizánskom, ale na „Sozname inventárnych predmetov vnútorného zariadenia zámku“ vyhotovenom 19. februára 1951 pri preberaní predmetov poverenými pracovníkmi Krajského národného výboru (v Nitre) už hráčske stoly nefigurujú, resp. nie sú vymenované a nie je jasné, či položka č. 1 na zozname obsahujúca šesť kusov stolov zahŕňa aj tieto predmetné hráčske stoly.[4] Isté je len to, že jedného dňa na začiatku nového milénia, pri upratovaní pivníc v Bojnickom zámku sme našli veľmi poškodené torzo stola na hru Tivoli.
Stôl bol v dezolátnom stave, rozpadnutý na niekoľko kusov a úplne chýbala spodná časť. Po preskúmaní jednotlivých častí stola sme sa rozhodli pre jeho reštaurovanie a rekonštrukciu spodnej časti. Pretože na archívnej fotografii priestoru Oranžérie (obr. č. 13), dnes Zimnej záhrady, ktorú sme mali vtedy k dispozícii nie je vidieť jeho spodná časť, rozhodli sme sa zvolať odborné konzílium.[5] Na pracovnom stretnutí našich odborných pracovníkov a reštaurátorov s pracovníkmi Mestského múzea v Bratislave ešte v roku 2003 sme rozhodli o spôsobe rekonštrukcie chýbajúcej spodnej časti. Chýbajúca spodná časť stola bola počas reštaurovania nanovo urobená podľa zachovaných stôp na spodnej časti stolovej dosky a pri rekonštrukcii nôh sme vychádzali aj z tvarov zachovaných balustrov, ktoré tvorili časť vnútorného zábradlia hracej plochy stola.[6] Pri reštaurovaní a rekonštrukcii stola sme využili aj pozostalostný inventár Bojnického zámku, kde sme našli jeho popis, aj lokáciu pôvodného umiestnenia v Oranžérii, čo je dnešná Zimná záhrada v expozícii múzea.[7]
Hráčsky stôl Tivoli má v zbierkach SNM-Múzea Bojnice nezastupiteľné miesto, pretože patrí k tým málo predmetom, ktoré sa zachovali z obrovského množstva autentických zbierok grófa Jána Pálffyho na pôvodnom mieste a zároveň reprezentuje unikátny stôl pre menej známu, takmer zabudnutú hru Tivoli.
Čo je a ako sa hrá Tivoli? Hra Tivoli je stolovou hrou pre dvoch až šiestich hráčov, hrá sa na dopredu určený počet kôl a výsledné hodnoty z jednotlivých kôl sa spočítajú, pričom víťaz je ten, ktorý má najvyšší súčet dosiahnutý vo všetkých kolách. Hra začína vhodením guličky do medzikružia vymedzeného dvojicou zábradlí, pevného a balustrovaného. Gulička rotáciou vpadne do stredového poľa a zapadne do niektorej vyhĺbenej jamky – polgule v hracom poli. Jednotlivé jamky sú očíslované tak, že na vonkajšom okraji hracej plochy sú najnižšie hodnoty a smerom k stredu sa zväčšujú, a to tak, že v strede je jamka s číselnou hodnotou sto.
Kto vymyslel hru Tivoli a ako prišlo k svojmu menu dnes už nie je možné zistiť. Slovo Tivoli v škandinávskych jazykoch označuje miesto pre zábavu a oddych. Rovnakú asociáciu vyvoláva názov vily Tivoli neďaleko Ríma, ktorú dal po roku 1549 prestavať kardinál Ipollito d´Este, syn Lukrécie Borgia a Alfonsa d´Este. Vila, postavená uprostred záhrady s viacerými fontánami a bazénmi slúžila ako oddychové sídlo pápežov.
Prvú stolovú hru veľmi pripomínajúcu skôr dnešný Biliard ako Tivoli musíme hľadať v 15. storočí na anglickom kráľovskom dvore. Táto hra bola prenesená z exteriéru a modifikovaná pre interiér najmä pre nepriaznivé počasie, hrala sa na vymedzenom priestore paličkami a guľami. Bola predchodkyňou všetkých stolových hier, ktoré sa v rôznych podobách rozšírili po celej Európe. Predchodkyňou hry Tivoli bola aj hra Bagatelle, nazvaná podľa francúzskeho zámku, kde bola v roku 1777 predstavená francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XVI. a jeho manželke Márii-Antoinette. Slonovinová guľa pri tejto hre bola vhodená do hracieho poľa s fixnými kolíkmi a zvýšeným okrajom. Slovo „bagatelle“ vo francúzštine označuje malú vec, maličkosť, v prenesenom význame slova malá hra. Rovnaký je aj výklad významu anglického spojenia „bagatelle game“.[8]
Hra Tivoli mala v minulosti rôzne formy, v tej klasickej podobe je to u nás známa drevená stolová hra vyrábaná v Čechách v 1. polovici 20. storočia. Hracie pole ohraničené zvýšeným okrajom má očíslované priehlbinky a je plné kolíkov alebo klinčekov, uprostred s klasickým zvončekom. Na boku má vystreľovaciu pružinu, ktorou sa uvádza do pohybu gulička. Tá sa potom odráža od stien, klinčekov, zvončeka, aby skončila v jednej z priehlbiniek označenej číslom, ktoré označuje výslednú sumu výhry. Ďalšia jej podoba je vo forme malej krabičky do vrecka alebo aj hrací automat. Prvý skutočný výherný automat uviedla na trh v roku 1895 dánska firma TIVOLI a položila tak základy priemyslu zábavy.
Dnes je hráčsky stôl Tivoli, ktorý bol vyrobený v priebehu 19. storočia pravdepodobne na území Rakúska alebo Nemecka, umiestnený na svojom pôvodnom mieste v expozícii múzea, v priestore Zimnej záhrady. A vyzerá takto: Má šesťboký spodný rám. Stojí na šiestich sústružených nohách, ktoré sú navzájom spojené kruhovou trnožou. Vrchnú kruhovú plochu ohraničujú dve zábradlia, vonkajšie plné a vnútorné v podobe stĺpikovej balustrády. Vnútorná kruhová plocha je mierne vypuklá a je v nej sto priehlbiniek v tvare polgule. Ku každej priehlbinke je priradená číselná hodnota, pričom najvyššia „stovka“ je uprostred kruhu. Vonkajšie zábradlie a plocha medzikružia medzi oboma zábradliami sú potiahnuté zeleným plátnom.
Tento príspevok je venovaný časti zbierok SNM-Múzea Bojnice, a to niekoľkým kusom nábytku, ktoré patria k pôvodným zbierkam posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku grófa Jána Pálffyho. Tieto zbierky prežili turbulentné časy v 50. rokoch 20. storočia, vrátane veľkého požiaru 9. mája 1950. Už deň po požiari bola podaná žiadosť Rady národného výboru v Bojniciach adresovaná Krajskému národnému výboru v Nitre, ktorá okrem návrhov na finančné zabezpečenie opravy zámku hovorila aj o využití obnoveného objekt pre Krajské múzeum Nitrianskeho kraja. Dejiny inštitúcie poznačila aj územná reorganizácia v roku 1960, po ktorej múzeum prestalo plniť funkciu na krajskej úrovni a stalo sa regionálnym pracoviskom zameraným na výskum a dokumentáciu horného Ponitria ako Vlastivedné múzeum. V ďalších organizačných zmenách múzeum prešlo pod správu Ministerstva kultúry Československej socialistickej republiky a neskôr pod Ústrednú správu múzeí a galérií na Slovensku. Nové dejiny Múzea v Bojniciach sa začali písať 24. marca 1981, keď riaditeľ Ústrednej správy múzeí a galérií vydal pre múzeum Bojnice nový štatút, podľa ktorého sa bojnické múzeum stalo ústredným špecializovaným múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou zameraným na komplexnú muzeálnu dokumentáciu a prezentáciu obdobia neoslohov na území Slovenska. S týmto zameraním súvisela aj zmena expozície z vlastivednej na umeleckohistorickú, ktorá je s väčšími, či menšími obmenami v zámku dodnes. Od 1. júla 1988 do konca roka 1992 patrilo múzeum pod Slovenské národné múzeum, aby od 1. januára 1993 do 1. júla 1996 fungovalo opäť ako samostatná inštitúcia pod názvom Múzeum v Bojniciach a od 1. júla 1996 bolo bojnické múzeum definitívne pričlenené k Slovenskému národnému múzeu, súčasťou ktorého je dodnes.
Autorka: Katarína Malečková, SNM-Múzeum Bojnice
Poznámky pod čiarou:
[1] ŠAN, f.VRPB. Pars XL, fasc. 257, č. 620-713.[2] Dnešný názov objektu je Shloss Hof bei Marchegg.
[3] ŠAN, f.VRPB. Pars XL, fasc. 261, č. 763. Pod týmto číslom je uložený zoznam predmetov z Bojnického zámku, ktoré starožitníci kúpili, ale si ich nevyzdvihli. Zoznam má spolu 13 položiek a dátum 14. február 1939.
[4] Inventáre sú uložené v Štátnom archíve v Trenčíne, pracovisko Archív Bojnice. Fond Vlastivedné múzeum Bojnice, Spisy, č. škatule 7 (D3, XIII, B, 4).
[5] Vtedy sme nepoznali starú pohľadnicu z interiéru Schlosshofu bei Marchegg. Na bojnickej fotografii je stôl Tivoli umiestnený úplne vzadu a celkový jeho vzhľad prekrývajú ďalšie stoly.
[6] MALEČKOVÁ, Katarína: Reštaurovanie hráčskeho stolu TIVOLI (z pôvodných zbierok posledného šľachtického majiteľa bojnického zámku grófa Jána Pálffyho). In Konzervačná veda a technológie pre ochranu kultúrneho dedičstva. Bratislava : SNM a STU Bratislava 2012, s. 158-161.
[7] ŠAN, f.VRPB. Pars XL, fasc. 259, č. 3, v pozostalostnom inventári je uvedené umiestnenie stola v Oranžérii, dnes expozícia Zimnej záhrady..
[8] Rodney P. Carlise: Encyklopedia of Play in Today´s Society, Rutges Univerzity, SAGE Publications, 2009.
