Skip to main content

Krádež
Dedičstvo zanechané grófom Jánom Pálfim, no hlavne jeho hodnota, lákalo dedičov, príbuzných, obchodníkov so starožitnosťami, priekupníkov i špekulantov. Po viacerých dražbách, priamych predajoch, odvezení pamiatok rodinou alebo štátnym  referátom, ostali v Bojnickom zámku iba (vtedy) bezcenné predmety a súčasti interiéru. A vzácny Bojnický oltár. Ten na základe tzv. priateľskej dohody medzi Pálfiho dedičmi a československými úradmi patril štátu, ktorý ho nechal umiestnený v priestore zámockej kaplnky. Tam sa naň mohli pozerať desiatky záujemcov, ktoré už vtedy (rovnako ako aj dnes) navštevovali Bojnický zámok ako turisticky lákavú pamiatku.

V piatok 27. augusta 1933 sa v skupinke návštevníkov nachádzala aj dvojica mladíkov z blízkeho okolia. V zámockej kaplnke sa nepozornému kastelánovi stratili z dohľadu a nechali sa v nej zamknúť. V noci päticu väčších obrazov demontovali, oknom kaplnky a múrom francúzskeho parku vyniesli zo zámku a nikým nepozorovaní sa stratili v tme. Tam na ich už čakal tretí komplic. Ráno zámocký kastelán pri rutinnej prehliadke našiel prázdny oltárny rám. Okamžite zalarmoval četnictvo (políciu). Napriek víkendu sa rozbehla veľká, dovtedy nevídaná pátracia akcia. Upovedomené boli všetky četnické stanice v republike, úrady, zostrili sa kontroly na hraniciach. Noviny prinášali správy s palcovými titulkami. Za informáciu, ktorá by napomohla navráteniu tabúľ alebo zadržaniu páchateľov, bola vypísaná vysoká finančná odmena. Po Bojnickom oltári sa však zľahla zem. Až o rok neskôr, pri rutinnom vyšetrovaní iného prípadu, sa handlovské četnictvo náhodou dozvedelo informáciu o jednom z páchateľov. Okamžite sa rozbehlo pátranie a páchatelia sa pod váhou dôkazov priznali. Obrazy boli uložené v špeciálnom drevenom kufri v podbrání jedného domu na námestí v Zlíne.

Telegram
Napodobnenina oltára
Po udalostiach spojených s krádežou, pátraním, nájdením a odvezením zvyšných obrazov Bojnického oltára, ostalo v zámku iba prázdne retábulum – ozdobná vyrezávaná a zlátená oltárna architektúra bez tabúľ. Z iniciatívy vedenia bojnického veľkostatku v roku 1943 sa správa panstva rozhodla dať vyhotoviť náhradu za obrazy Bojnického oltára. Vzhľadom na obmedzený okruh školených regionálnych maliarov sa dohodli s náturistom Jozefom Ševčíkom (1913-1986), rodeným Bojničanom a murárom. Rôzne obrazy a obrázky maľoval rodine, známym a priateľom. Ševčík bol dokonca autorom mnohých procesiových zástav, ktoré maľoval farnostiam v širšom okolí. V rokoch 1943-1944 namaľoval aj napodobeniny obrazov Bojnického oltára. Jeho originál, podľa všetkého, nikdy nevidel. Od bojnického panstva dostal iba čiernobiele fotografi e rôznej kvality a stručný popis. Dielo, ktoré vytvoril, samozrejme, nebolo profesionálne a keďže autor maľoval tieto tabule podľa čiernobielych fotografi í, môžeme vidieť farebné rozdiely oproti originálu. Materiál na prácu, plátno, farby a iné pomôcky mu dodali zo zámku. Obrazy sú namaľované technikou olejomaľby na bavlnenom jemnom husto tkanom plátne. Ševčíkovo dielo v Bojnickom zámku bolo jedinou náhradou Bojnického oltára až do roku 1984.

Napodobenina oltára

Reštaurovanie oltára
Bojnický oltár je z technologického hľadiska namaľovaný vajíčkovou temperou na dreve. Vytvorenie takéhoto diela je veľmi náročné na poznanie materiálov a postupov starých majstrov. Drevená doska musí byť najprv upravená, prípadne sa do nej vyrezávajú plastické časti (ornamenty). Na takto pripravenú plochu sa nanáša viac vrstiev kriedy (kamenná a plavená krieda), ktorou sa vyrovná plocha. Počas kriedovania sa môže dielo dotvoriť puncovaním a gravírovaním, ktorým sa vytvárajú jemné plastické vzory. Potom je nutné celú vrstvu zaizolovať glejom a naniesť poliment (jemná červená hlinka). V minulosti majstri používali zvierací glej, v súčasnosti je na tento účel využívaná aj želatína. Nasleduje samotná predkresba motívu diela a nanášanie plátkového kovu (zlátenie/striebrenie). Ak chce autor dosiahnuť vysoký lesk kovu, musí jeho povrch vyleštiť achátom. Na takto pripravené dielo maliar nanáša temperovú maľbu, pričom do samotných farieb sú primiešavané vajíčka, ktoré fungujú ako spojivo. Na záver môže byť povrch maľby preleštený mäkkou textíliou alebo je celé dielo zakonzervované záverečnou povrchovou úpravou. Tempera na dreve, rovnako ako každý zbierkový predmet v múzeu, potrebuje stále klimatické podmienky, pretože jej jednotlivé vrstvy rozlične reagujú na prudké zmeny vlhkosti a teploty. Z tohto dôvodu boli pre Bojnický oltár stanovené prísne podmienky. Vlhkosť vzduchu by mala byť optimálne okolo 50%, teplota 18-20˚C, svetelnosť maximálne 50 luxov, navyše musí múzeum zaistiť dielu bezprašné uloženie, ochranu pred UV žiarením a stálu ochranu pred mechanickým poškodením, zničením, či odcudzením.

Na zachovanej fotodokumentácii horných tabúľ oltára, ktorá bola vyhotovená pred krádežou, môžeme vidieť praskliny a menšie poškodenia. Tie sa ešte zhoršili nevhodným zaobchádzaním s tabuľami počas celej doby odcudzenia. Preto boli tabule reštaurované v Konzervátorsko-reštaurátorskej dielni Obrazárny společnosti vlasteneckých přátel umění. Reštauroval ich Bohuslav Slánský. Ako náhrada pre Bojnice boli podľa originálov reštaurátorskými ateliérmi Národnej galérie v Prahe vytvorené technologické kópie oltára. Štyri dosky (svätý Jakub Starší, svätý Hieronym, svätý Pavol a svätá Katarína, svätá Margaréta a svätý Anton Pustovník) vytvoril v roku 1962 akademický maliar František Tvrdý, ostatné dosky boli zhotovené medzi rokmi 1970-1980 pracovnou skupinou pod vedením reštaurátorkyakademickej maliarky Věry Frömlovej-Zezulákovej. Po dokončení boli všetky tabule dňa 5. júna 1983 odovzdané Slovenskej národnej galérii a 15. októbra 1984 ich previezli do Múzea v Bojniciach a inštalovali v zreštaurovanom retábule oltára v Kaplnke.

Po návrate originálu Bojnického oltára zostali technologické kópie naďalej osadené v oltárnej architektúre a originál bol umiestnený do priestorov Päťhrannej veže, kde mu boli vytvorené vhodné klimatické podmienky, presne podľa požiadaviek reštaurátorov.

Autori:
Krádež / Erik Kližan
Napodobenina oltára / Erik Kližan
Reštaurovanie oltára / Gabriela Pösová